Keďže včera na Zelnom trhu nebol moj obľúbený stánok s (okrem iného) najlepšou kukuricou a ja som mal mega chuť, tak som musel skúsiť iný stánok. Keďže skúsenosť vraví, že aj na Zelňáku je ak nie väčšina, tak aspoň polovica shit, hoci aj kupujete od predajcov so zeleným štítkom (tj. od tých, ktorí by si to mali predávať vlastnú produkciu), rozhodol som sa kúpiť si kukurice rovno dve, a to od roznych predajcov. Jedna bola za 17 Kč od poľnohospodára z Vojkovic a druhá bola odkiaľsi zo Slovenska za 20 Kč.
Obe som ošúpal, bohužiaľ tá z Vojkovic bola na špičke pokazená a ešte jedno jadro (alebo ako sa povie tomu jednému žltému objektu, ktorý sa je :-D) tiež také akési spleniveté. Slovenská bola zase trochu akoby vysušená či čo. Tzn. mínusové body hneď na začiatku :-/ z mojho obľúbeného stánku by som dostal dokonalú kukuricu.
Z každej som ochutnal aj za surova (koniec koncov pán z Vojkovic vravel, že sa dá jesť aj surová). Ani jedna nebola za surova nejaká pecka. Vojkovická mala viac takú škrobovú chuť, ale bola o niečo sladšia. Slovenská bola taká viac vodnatá, čo bolo v chuti pozitívno-negatívne, ptz to jednak riedilo tú škrobovinu (pozitívny aspekt vodnatosti), ale súčasne to riedilo sladkosť (negatívny aspekt). Pustil som sa do ich varenia, a to oddelene, pretože…
…pretože medzi varičmi kukurice je stále nevyriešený odveký a hlboký rozkol a síce či sa má kukurica variť v osolenej vode, alebo neosolenej a osoliť až potom. A tento rozkol je taký hlboký, že aj predajcovia kukurice hovoria každý niečo iné. Pán z Vojkovic vravel, že ak ju chcem variť tak určite v NEosolenej vode, pretože inak kukurica stvrdne. Pani, ktorá predávala slovenské kukurice zase tvrdila, že sa kukurica má variť v osolenej vode, pretože inak nie je dobrá! Tak hlboký rozkol panuje na kukuričnom poli. Nuž teda som každú z kukuríc uvaril podľa inštrukcií ich predajcov (každú iba 5 minút, ptz na krátkom varení existuje celkom zhoda).
Po uvarení a po tom, čo som obe ešte osolil na povrchu po uvarení, som zistil, že ani jedna nemože nahradiť tú moju obľúbenú. Nakoniec som ako lepšiu vyhodnotil kukuricu zo Slovenska, hoci aj po uvarení v nej bolo viac cítiť škrobovú chuť. Na dotyk aj na hryz však bola mäkšia, vojkovická bola taká plnšia, tuhšia, napadlo mi, že je možno staršia, zatiaľčo slovenská je mladá, preto bola aj viac vodnatá za surova a po uvarení sa to pretavilo do vačšej mäkkosti a šťavňatosti. Vojkovická bola taká tá, ktorá sa trochu akoby lepí na zuby, ale ako nebola zlá, neľutujem ani jej nákup. Nabudúce by som mal skúsiť uvariť každú podľa inštrukcií predajcu tej druhej kukurice!