Premýšľal som, čo najviac chýba laickej verejnosti k lepšiemu pochopeniu práva. Je toho samozrejme veľa, ale napadlo mi, že právnou zásadou, o ktorej by mal každý vedieť je zásada “vigilantibus iura scripta sunt”. Ide podľa mojho názoru o právnu zásadu najdoležitejšiu v tom zmysle, že umožňuje laikom uvedomiť si veľmi doležitý aspekt práva: vlastnú aktivitu, a teda uplatnenie práva. Táto zásada sa voľne prekladá ako “práva príslušia bdelým”, alebo “každý musí strážiť vlastné práva”.
Nestačí teda právo mať, je treba ho aj uplatniť. Mať a neuplatniť ho je v praktickej rovine to isté, ako nemať. Je jedno, že máte právo na náhradu škody za čistiarňou zničený oblek, ak ho neuplatníte. Je jedno, že máte právo na vrátenie peňazí za vadný tovar, ak ho neuplatníte. Je jedno, že máte právo na vrátenie preplatku na zálohách na energie od prenajímateľa bytu, ak ho k ich vráteniu nevyzvete. Je jedno, že máte právo na bezplatné štúdium, ak sa neodvoláte proti rozhodnutiu školy o vymeraní poplatku za štúdium.
Právo sa uplatňuje v zásade niekoľkými sposobmi:
- úplne neformálne – uplatní sa v súkromnoprávných vzťahoch (tj. zjednodušene medzi ľuďmi navzájom, “firmami” navzájom, a medzi ľuďmi a “firmami”): ozvete sa v čistiarni, obchode apod. a vyslovíte svoju požiadavku,
- trochu formálne – taktiež pre súkromnoprávne vzťahy: formulujete svoju požiadavku písomne, možno už aj v zastúpení advokátom/kou),
- formálne – platí pre súkromnoprávne aj verejnoprávne (zjednodušene vzťahy medzi občanom a úradom) vzťahy: podáte žalobu, návrh, odvoláte sa, podáte námietky, odpor, apod., názvy inštitútov slúžiacich k uplatneniu práva sú roznorodé.
O tom, či právo máte, alebo nemáte sú oprávnené rozhodovať súdy, pretože tie sú povolané k ochrane práv (čl. 90 Ústavy ČR). Samozrejme, svoj názor – niekedy podložený aj peknou pečiatkou a odstrašujúcim podpisom – na to, či právo máte, alebo nemáte može mať veľa iných subjektov: manažér predajne (“Dle našeho reklamačního řádu peníze nevracíme.“), právnik z oddelenia reklamácií (v reakcii na Váš list v zmysle bodu 2. vyššie písomne odpovie minimálne desiatimi súvetiami, ktoré by sa dali zhrnúť do vety: “Dle našeho reklamačního řádu peníze nevracíme.“), úrad (tam je to aj s pekným razítkom; konkrétne napr. “na tuto dávku nárok nemáte“, alebo “stavba se nepovoluje“, alebo “návrh na vklad do katastru nemovitostí se zamítá” atd.), váš sused, kamarát, advokát, atd. Samozrejme, niektoré z týchto názorov možu byť vlastne správne a nakoniec by Vám nepomohlo dotiahnuť svoje právo až k súdu, alebo sa rozhodnete, že to za tú otravu nestojí; koniec koncov, určiť, či niekto nejaké právo má, alebo nemá, nie je vždy jednoduché ani pre súdy, a preto nemáme iba jeden stupeň súdov, ale viac a pomocou opravných prostriedkov (z ktorých najznámejšie je odvolanie) je možné dosiahnuť posúdenie svojej veci vyššou súdnou inštanciou. Aj rozhodnutie súdu teda može byť teda v konečnom dosledku iba názorom na úrovni manžéra predajne, ale na rozdiel od názoru manažéra predajne poskytuje právny poriadok názoru súdu – hoci aj nesprávnemu – aureolu záväznosti; okej neviem či sa dá slovo aureola takto použiť, ale zmysel je snaď jasný – skrátka názor manažéra nemá pre Vás žiadnu závaznosť, názor súdu má – ak proti rozhodnutiu súdu nepoužijete v zákonnej lehote opravný prostriedok, je o Vašom práve raz a navždy definitívne rozhodnuté, hoci by to bolo aj krikľavo nespravodlivé.
Ono celkovo je možno na celú túto problematiku najlepšie nahliadať tak, že existuje nejaká objektívna realita (buď právo máte, alebo právo nemáte; samozrejme v závislosti na povahe práva može tých kategórií byť veľa – napr. v prípade peňažného plnenia može existovať nekonečno kategórií: nemáte právo, máte právo na 10,5 Kč, máte právo na 1 Kč, máte právo na 10 000 Kč, máte právo na 5 555,51 Kč, atd…), ktorú sa rozne subjekty snažia poznať (teda zistiť, aká táto realita je, aké právo vlastne máte). Toto poznávanie práva nie je vobec jednoduché, ale može sa o to snažiť ktokoľvek: Vy, sused, manažér predajne, súd. V konečnom dosledku sa najbližšie k pravde (teda k poznaniu objektívnej reality, či právo máte, alebo nemáte) može dopátrať ktokoľvek, ale aj nikto. Dá predpokladať, že aj súdy sa často nedopátrajú k objektívnej realite. Musí ale existovať niekto, kto má právomoc urobiť za prípadom definitívnu bodku a tým niekým sú súdy. Právny poriadok vytvára predpoklady preto, aby sa súdy mohli objektívnej pravde čo najviac priblížiť. Týmito predpokladmi sú napríklad odborné schopnosti (sudca musí mať potrebné vzdelanie, prax, prejsť výberovým konaním), nezávislosť (sudcu nie je možné odvolať, alebo bez jeho súhlasu premiestniť na iný súd, aby sa sudca pri snahe poznať objektívnu realitu nemusel obávať hnevu vlády/ministerstva spravodlivosti/prezidenta apod., ak im jeho rozhodnutie nebude vyhovovať), slušný plat (aby bol sudca pri poznávaní objektívnej reality imúnnejší voči prípadným hmotným motiváciám zo strany účastníkov), pomocný odborný personál (asistenti sudov, justiční čakatelia), apod. Preto sú súdy – navzdory možným nedokonalostiam – nadané právomocou záväzne určiť, či právo máte, alebo nemáte.
Trochu som odskočil od témy tohoto článku, ale ono to s tým trochu súvisí. Na záver sa snáď dá dodať, že niekomu može napadnúť otázka, či nie je nespravodlivé, že svoje práva treba uplatňovať. Nuž, neviem, ale príde mi táto zásada rozumná. Pretože ako sme si vyššie povedali – poznať objektívnu realitu toho či právo máte, alebo nemáte, nemusí byť vždy jednoduché (často sa tejto realite budeme mocť len priblížiť a často nebudeme ani vedieť, ako veľmi sa nám podarilo jej priblížiť) a niekedy (povedal by som, že väčšinou) sa nejako neformálne s protistranou dohodneme (v súkromnoprávnych vzťahoch), alebo uznáme, že právny názor úradu na (ne)existenciu nášho práva má niečo do seba. Žijeme zatiaľ stále v slobodnej spoločnosti (našťastie), a tak je v súlade s tým riešenie, ktoré uplatnenie práv ponecháva na iniciatíve každého z nás. Preto je ale doležité, aby sme o tom všetci vedeli a nepoľakali sa prvého právného názoru, ktorý na nás niekto vyštekne.